20/04/2026
Snažím sa v našej Sofi rozprúdiť lásku k čítaniu.
Ja som v jej veku čítala román za románom…no dnes, v čase rýchlych videí, seriálov a filmov, deti často nemajú trpezlivosť čítať.(Inak… začínam si to všímať už aj u seba.)
Skúsila som na to ísť inak.
Kúpila som jej knihu Anna zo Zeleného dvora.
Čítame ju spolu a po pár kapitolách si pustíme sfilmovanú verziu Anne s “E“ na konci.
Prekvapilo ma, že dialógy v seriáli sú často takmer identické ako v knihe. Ale na čo sa jej snažím poukázať, je ten rozdiel.
To, čo je v knihe rozpísané na piatich stranách, prebehne v seriáli ako krátky okamih. Ani si ho nestihne všimnúť, najmä keď ešte musí čítať titulky.
A práve tam sa ukrýva čaro čítania. To spomalenie. Ten priestor pre vlastnú predstavivosť.
Aj preto ju počas čítania vediem k tomu, aby si predstavovala, aby si ten príbeh tvorila vo svojej hlave a potom to porovnáme s tým, ako si to predstavil režisér. Sofi sa takto teší každú ďalšiu kapitolu, lebo seriál vždy stopneme presne tam, kde sme dočítali. 🙂
Hneď na začiatku knihy ma zasiahla jedna myšlienka, ktorú s vami chcem pozdieľať…
Anna, na ceste, možno späť do sirotinca, hovorí:
„ Viete, zaumienila som si, že si z tejto cesty urobím príjemný výlet. Zo skúsenosti viem, že si možno takmer vždy spríjemniť život, ak sa pevne rozhodnete, že si ho chcete spríjemniť. Cestou nebudem myslieť na návrat do sirotinca. Sústredím sa iba na cestu. Pozrite, tamto už vypučala skorá divá ružička....“
A ja som si uvedomila, ako často žijeme presný opak. Už dopredu sa strachujeme. Žijeme v povinnostiach. V tom, čo bude alebo čo bolo. A pritom sa život deje tu a teraz.
Možno si ho naozaj vieme spríjemniť tak ako Anna.
Stačí sa rozhodnúť vidieť tú divú ružu pri ceste...🥀
Majte krásny deň🌞
