16/10/2025
Už dlhšie premýšľam nad tým, ako spraviť tento príspevok, ako vám priblížiť súčasnú situáciu z môjho pohľadu, ktorý sa, samozrejme, môže líšiť od toho vášho, ale zostáva pre mňa tým podstatným. Nie jediným, lebo vždy zvažujem aj iné pohľady na jednu vec, ale ten môj je pre mňa ten, ktorým sa pokúšam riadiť v spleti morálnych, etických a logických križovatiek. Skúšam to napísať bez zbytočného pátosu, lebo ho nemám rád, bez politických narážok, lebo na tejto stránke politiku riešiť nechcem, bez vyviňovania a ospravedlňovania, lebo to mi teraz aj tak nepomôže, so zameraním na logiku, lebo tá mi určuje ďalší postup, a aspoň relatívne stručne a prehľadne, aby to nebolo náročné čítanie.
Takže, počnúc rokom 2026 budem, ako aj mnohí iní, zatvárať/prerušovať živnosť. Dôvod je zrejme jasný. Čiže stránke, a hlavne výrobe, sa budem venovať už viac-menej len súkromne. Nie, že by to tak v poslednom roku nebolo, lebo sa mi v podstate stále nepodarilo zriadiť plne funkčnú dielňu a prenasledujú ma aj iné povinnosti. Tak si teraz len občas niečo vyrezávam. Ak ste niečo chceli, možno sa to ešte bude dať riešiť skrz bazár, to uvidíme.
A teraz k tomu približovaniu - živnosť som si založil v roku 2020 v reakcii na určité "pracovné výpadky" zo strany zamestnávateľa, a chcel som vyskúšať niečo iné. Niečo sa naučiť. Skúsil som realitnú činnosť, v tom som sa nenašiel (a popravde, ani nevyznamenal), ale popri tom som sa naučil aj ďalšie veci, niečo okolo klampiariny a opravy karosérií, a dokončil som si aj plnú automechanickú kvalifikáciu (vlastne, rekvalifikáciu).
S drevom som však robil už dávnejšie, ešte na strednej škole, kde som si v lavici zvykol vyrezávať lyžice a pastierske píšťaly, ktoré vo mne posilnili záujem o folklór, ktorému som sa venoval už od detstva. S kamarátom sme chodili na drevo, sušili, štiepali, rezali, s tým málom nástrojov a peňazí, čo sme mali. Neskôr som sa, vďaka dvom ďalším kamarátom, dostal aj ku kováčstvu a možnosti sa čo-to naučiť.
Zmeny popri škole (už vysokej), zameraní a práci ma od toho na chvíľu odtrhli, ale aj tak som sa k tomu periodicky vracal. A vrátil som sa k tomu aj vtedy, keď som si už nebol istý, čo robiť, kam so životom ďalej, a či to celé tak nejako nepostráda zmysel. Spočiatku sám, kúpil som si nejaké nové náradie (prevažne elektrické, aj keď ho nemám rád, ale šetrí to čas, a tým pádom aj zákazníkove peniaze), neskôr mi pomohla moja polovička a rodičia, a aj ďalší príbuzní a známi, za čo som im všetkým vďačný. Síce to obdobie "psychickej nepohody" som stále asi neuzavrel, a možno ani neuzavriem, preklenul som sa ceste náročnejšie pasáže hlavne vďaka nim. A znova, toto nie je pátos, ani emočný apel, len sa snažím priblížiť niečo, k čomu sa dostanem o chvíľu.
Stručne, pre mňa samotného predstavovala živnosť možnosť zredukovať výdavky a viac sa odtrhnúť sa od štátnej/svetovej mašinérie, v ktorej je vaša hodnota výlučne ekonomická. Nechcel som na tom zbohatnúť, chcel som prežiť a dať možno nejaký zmysel času, ktorý trávim na tejto planéte ako živý tvor. Tu sa, samozrejme, s niektorými z vás možno názorovo rozchádzam. A to je dobre. Nie sme všetci rovnakí. Niekto má rád život zamestnanca, niekto život tuláka. Niekto uprednostňuje slobodu, niekto si ju rád odpustí výmenou za bezpečnosť. Ale nemali by sme si "liezť do kapusty" a prikazovať jeden druhému, ako má žiť. Mali by sme sa o tom tak najviac porozprávať. Slušne a vecne.
Vybaviť dielňu z ničoho nie je lacné, a je to časovo náročné. Náradie som si zaobstaral sám, opravil sám, alebo dostal. Materiál si musím zabezpečiť sám. Priestor som si buď musel zariadiť, alebo si ho dohodnúť. Skúsenosti, znalosti, zručnosti, to som si musel zaobstarať taktiež sám, či už činnosťou, alebo si platiť kurzy a skúšky. Štátny aparát na tom nemá najmenší podiel. A neviem, ako je to u iných živnostníkov, ale ja si platím odvody do zdravotnej poisťovne, a keďže do sociálnej nie, tak som si nikdy nepýtal ani náhradu za práceneschopnosť, ani náhrady počas rokov s koronavírusovými epizódami. Je mi jasné, že ja do dôchodku nepôjdem, a nevidím dôvod, prečo by som mal riešiť odovzdávanie mojich súkromných zdrojov do inštitúcie, kde nemajú peniaze ani na to, aby vyplatili peniaze tým, ktorí si tam tie peniaze celý život odvádzali. Kde tie peniaze sú, je očividne citlivá otázka.
Každopádne, môj takto strávený čas mi umožňoval robiť veci, v ktorých som relatívne schopný a zároveň mať dosť voľného času napríklad na sťahovanie a následné rozbehávanie hospodárstva tento rok. Zaberá to vcelku dosť času na to, aby človek stíhal aj zamestnanie.
A teraz ku kultúrnej a remeselnej stránke. Veľa ľudí, ktorí takto pracujú na živnosť, sú drobní remeselníci. A tým teraz nemyslím dlaždičov, murárov a elektrikárov, ktorých remeslo je v súčasnosti aktuálne. Sú to ľudia, ktorí sa venujú tradičnému remeslu, alebo jeho variáciám. Debnári, rezbári, píšťalkári, hrnčiari, drotári, tkáči, šperkári, klobučníci, kováči, stolári, ten zoznam je dlhý. Rôzni umelci, ktorí sa obrazom, hudbou, písmom snažia skrášliť svet aspoň pre niekoho, či už s ich prezentáciou súhlasíte, alebo nie. Ako som spomínal vyššie, práca v továrni alebo v korporátnej kancelárii nie je pre každého. Niekoho baví, upokojuje, iný ju má ako prostriedok na zlepšenie svojho života. Ale ak ten život niekto nechce žiť podľa vašich predstáv, tak si nemyslím, že mu môžete prikázať, ako ho má žiť, ak vás a vaše poctivé živobytie neohrozuje. Takýmto spôsobom prídeme o ľudí, ktorí robia veci pre radosť seba a okolia a nie len pre peniaze. Ja sám mám veľké výhrady voči nadmernému konzumu, mestskému spôsobu života, plytkému uvažovaniu a mnohým iným veciam, ale sú ľudia, ktorí tak chcú žiť. Moje miesto je v diskusii s nimi, ak sú ochotní o tom diskutovať.
Ak by remeslo malo dno, nebolo by zlaté. Ani železné, ani drevené. Bolo by deravé. Napriek tomu to ľudí napĺňa. Tie techniky bez použitia elektriny, nafty, či pary je podľa mňa dôležité uchovať a posúvať. Aby sa nezabudlo. A aby bolo možné sa k tomu vrátiť, ak nebude na výber. Lebo aj to je dedičstvo, ktoré si nesieme po predkoch.
Určite som sem nenapísal všetko, čo som chcel. Tie myšlienky mi občas utekajú, niekedy je vcelku náročné zostručniť takto obsiahle témy, ktoré majú v sebe toľko pohľadov, stanovísk, rôznych tém. Obzvlášť, ak je to osobné. Možno sa k tomu ešte vrátim, ale vždy je to jednoduchšie ako diskusia, než ako monológ. Otázky pýtajú odpovede, ktoré prebúdzajú ďalšie otázky.
A ak ste sa dostali až sem, tak si pretrite oči, lebo to bolo dlhé čítanie. A príspevky určite ešte budú, ale asi nie veľmi často. Možno vám budú robiť o to väčšiu radosť.
